1
Slová kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.
2
Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.
3
Aký užitok má človek zo všetkej svojej trudnej práce, ktorou sa trudí pod slnkom?
4
Pokolenie ide, a pokolenie prijde, a zem stojí na veky.
5
A slnko vychádza a slnko zachádza a chvatom spiecha k svojemu miestu, kde zase vychádza.
6
Ide k poludniu a obracia sa k polnoci; obracajúc sa hneď sem hneď ta, tak ide ta vietor, a na svojich okruhoch zase sa navracia vietor.
7
Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracujú, aby zase tiekly.
8
Všetky veci sú plné trudu; nemohol by to človek vypovedať; oko sa nenasýti hľadenia, a ucho sa nenaplní počúvaním.
9
Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.
10
Ak i je nejaká vec, o ktorej niekto povie: Pozri, toto je nové, už to bolo dávno za vekov, ktoré boly pred nami.
11
Nieto pamäti predošlým pokoleniam, ani budúcim, ktoré povstanú, nebude pamäti u tých, ktorí povstanú potom.
12
Ja, kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme
13
a priložil som svoje srdce k tomu, aby som hľadal a zkúmal v múdrosti všetko, čo sa deje pod nebom. Je to trudné zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.
14
Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre.
15
To, čo je krivé, nedá sa narovnať, a nedostatok sa nedá vypočítať.
16
Hovoril som so svojím srdcom a riekol som: Hľa, nadobudol som veľkej a vše väčšej múdrosti nad všetkých, ktorí boli predo mnou nad Jeruzalemom, a moje srdce videlo mnoho múdrosti a vedomosti,
17
preto som priložil svoje srdce poznať múdrosť a poznať nerozum a bláznovstvo, ale som poznal, že aj to je shon po vetre;
18
lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.
